O slovenskom poľnohospodárstve

Autor: Marián Glovaťák | 29.3.2017 o 13:18 | Karma článku: 2,74 | Prečítané:  436x

Prehľad, analýza. Veľmi stručne. Pre tých, čo chcú porozumieť tomu, prečo sme závislí na dovoze potravín, som spísal stručné pomenovanie stavu.

 

 Dve najdôležitejších veci spôsobujúce súčasný stav. Veľkosť a vlastníctvo. Som to zjednodušil, no veľkosť a vlastníctvo farmy sú najpodstatnejšie faktory ovplyvňujúce fungovanie farmy. Takže najprv fakty: Veľkosť priemerného poľnohospodárskeho podniku na Slovensku je cca 200 ha. To je najviac v Európskej únii. Absolútne. Na Slovensku totiž hospodári 24500 fariem, no z toho je až cca 12500 tzv. fariem samozásobiteľských (EUSTAT 2013).  Takže na scéne existuje 12000 subjektov produkujúcich potraviny aj pre iných ako seba. A keď to vydelíme plochou približne 2,4 mil. ha obrábateľnej pôdy(ÚGKK SR 2015), máme plochu 200 ha/podnik. Iná metodika - Poľnohospodárska platobná agentúra (PPA) eviduje v 2015 cca 18800 žiadateľov o platby na plochu.To je stále cca 128 ha/žiadateľa. Prečo je veľkosť farmy dôležitá? Pre konkurencieschopnosť. Viete, ak má podnik napr. 1000 ha, má zabezpečený príjem min. 200 000€. A to sú istoty, ktoré nemotivujú. Ak tu ale máme menšiu farmu, 50 ha, pri príjme 10 000€ sa naozaj nemôže na štátne dotácie spoliehať. 

 

No dopoviem: veľkosť farmy nie je ten najväčší nedostatok čo na Slovensku máme. 

 

pohľad na krajinu, kde je veľkosť farmy minimálna...

 

Nahliadnime na vlastníctvo podnikov. To je vážnejšie. Tu stoja proti sebe dva základné typy vlastníctva. 1) Vlastníctvo priame. Priamo roľník, gazda, kulak, sedliak, atď. (skrátene farmár, som sa musel pre jedno rozhodnúť), žije na farme a riadi ju. Pole, zvieratá, alebo oboje, sú jeho životný štýl. 2) Vlastníctvo sprostredkované.  Napríklad: vlastník je trebárs minister financií v ČR a jeho vlastníctvo spravujú manažéri, agronómovia, mechanizátori. On naozaj nedokáže odsledovať každý hektár so starostlivosťou, lebo na to má ľudí. Všetko je na správcoch. A ešte ak vlastníctvo vzniklo privatizáciou, tak vzťah vlastníka a pôdy je...

 

 Že práve toto je podstatné pri chápaní slovenskej sebestačnosti? Pozrime sa na súvislosti. Na spôsob rozhodovania v podniku.

 

 Motivácia riadenia podniku. Porovnajme si, ako reaguje na riešenie vážneho problému manažér a farmár/vlastník. Keď sa podnik dostane do vážnej situácie, tak manažéri zvyknú najprv prepúšťať, potom ísť za vládou s natiahnutou rukou a slovami "štát daj, lebo prepúšťame", potom prehodnotí stratégiu podniku, a keby náhodou došlo k najhoršiemu, nebojí sa ukončiť podnikanie. Veď manažér dostane odstupné. Oproti tomu farmár/vlastník priebežne prehodnocuje stratégiu, pretože jeho farma je jeho hlavné a jediné živobytie, dedičstvo otcov, životný štýl. Farmár je pod väčším tlakom a s väčšou motiváciou robí najlepšie rozhodnutia. A keď už je v kritickej situácii, prepúšťať nemôže, lebo je samozamestnávateľom. Alebo aj keď niekoho zamestnal, tak ho naozaj potrebuje a neprepustí ho. Hľadá aj nečakané riešenia, lebo jemu nik odstupné nedaruje. A sťažovať sa vláde? Nereálne. 

 

 Motivácia zamestnancov. Tu dávam do pozornosti situáciu, keď farmár/vlastník berie ako samozrejmosť, že musí ísť, napr. balíkovať seno/senáž, či postrekovať o polnoci, lebo na ďalší deň začnú dažde. Ide. Bez nejakého presvedčovania. Bez sľubovania nadčasov. Bez nátlaku. Ide a spraví to najlepšie ako vie. Ak zobudíte zamestnanca o polnoci, že treba ísť do traktora, no nikdy nebude tak motivovaný ako farmár/vlastník. Aj keď bude akokoľvek svedomitý, kdesi v kútiku duše má také hlasy, že "ja sa mám trápiť, aby si môj nadriadený mohol ísť na ešte drahšiu dovolenku?" 

 

 Starostlivosť o polia. Farmár/vlastník často berie do úvahy dlhodobé rozhodnutia. Nezaoberá sa tým, aké sú kvartálne výsledky, jeho jediný záujem je vytvoriť hodnoty na pôde a pritom ju zachovať pre svoje deti. Manažéri riešia prioritne iba hodnoty, meniace sa na zisk. A ekológia, zachovanie pôdy pre ďalších manažérov, to už nie je tak podstatné. 

 

 Starostlivosť o majetok. Krátky príbeh -  ...Kde bolo, tam bolo, bolo jedno socialistické družstvo. A v ňom si dali súdruhovia postaviť drevené maštale. Boli lacnejšie, no neboli také, aké mali ostatné družstvá. A tak miestni družstevníci ponabíjali klince a pozapiľovali krovy. Tak, aby táto maštaľ zhnila. Vedeli totiž, že štát, po snehovej kalamite, postaví maštaľ novú. A tak ako končí jedna rozprávka rozprávaná v niektorých menšinách - a potom bol koniec, ukradli aj zvonec... ...Len škoda, že toto je skutočný príbeh... Ale chápete, čo tým chcem povedať. Takto nejako fungovali mnohé družstvá na Slovensku a takto spravovali zverený (štátny) majetok. Chvalabohu, dnes je to o čosi lepšie. No aj tak v každom manažérovi spí taká myšlienka, že: "kde by som v tom zverenom podniku mohol nájsť peniažtek na prilepšenie". Isteže mnoho čestných manažérov nepodľahne. Ale vieme spočítať tých, ktorí si za provízie z eurofondov, rôznych obstarávaní, predaja komodít, nákupu strojov atď. atď. nechávajú kupovať autá, stavať chaty? Nevieme ich spočítať, lebo ich je moc. (ako počtom, tak aj mocenským vplyvom). Toto všetko je u malého farmára/vlastníka nemysliteľné. On nikdy nemôže sám seba vytunelovať. 

 

  Krajinotvorba. To si poviete, no načo to tu tento autor spomína.  ...že spravovanie krajiny? Súvisí to vôbec? Áno: Krajinotvorba má neskutočný význam. Minimálne pre turistický ruch. Pekne spravovaná krajina zvyšuje záujem turistov, a z ekonomického porovnania má turistický ruch väčší podiel na HDP Slovenska ako celé poľnohospodárstvo. (poľnohospodárstvo 2,5%, turistický ruch 3%, ŠÚ 2015). Okrem toho, pekne spravovaná krajina poteší oko každého občana. A občan, vďaka spokojnosti plynúcej z peknej krajiny, bude vytvárať hodnoty s hrdosťou. A to znamená všeobecný rozvoj krajiny. Ľudia začnú byť na svoju krajinu pyšní. A potom sa investície občanov ľahko nasmerujú na slovenské produkty. Bez úmorného presviedčania. A tu, pri krajinotvorbe, je zásadný rozdiel medzi manažérom a farmárom/vlastníkom. Zatiaľ čo manažér nerieši krajinotvorbu ani estetiku, farmár sa zastaví pri opustenej kaplnke, vyrúbe kríky okolo potoka, atď. A to robí nie pre ekonomický zisk. Má to ako hobby. Lebo jeho polia sú priestorom jeho rodiny, aj jeho rodičov, starých rodičov a aj jeho detí, vnukov. Komplexný prístup ku krajine je v systéme malých rodinných fariem nenahraditeľný. Krajinotvorba je záležitosť, do ktorej žiadny spravovaný podnik nebude "zbytočne" investovať.

 

Generačná výmena. Funkčné poľnohospodárstvo potrebuje neustály prísun aktívnych mladých ľudí. Asi tušíte čo chcem napísať:  "Naozaj nijaký človek nemôže dať človeku takú farmársku prax, ako môže dať len človek človeku. :-) " - Srandičky...  Ale vážne. Výchova dieťaťa, ktoré vidí a zažíva farmárčenie cez celé svoje detstvo a mladosť prostredníctvom milujúcich rodičov sa naozaj nevyrovná teóriám zo strednej školy. A keď pripočítame, sa učí od rodičov, ktorí hľadajú pokračovateľa... Samozrejme so splnenou podmienkou, že tí rodičia chápu zmysel celoživotného vzdelávania a sami si hľadajú nové informácie.

  

Toľko k situácii, ktorú si myslím, že treba zmeniť. Ale poviete si, že čo prirodzený vývoj? Veď predsa argumenty zastávajúce sa súkromného podnikania v malých a stredných podnikoch sú proti prirodzenému vývoju neustáleho zväčšovania fariem! Veď každý podnik musí rásť a rozširovať sa a to je predsa prirodzené! Áno, je to prirodzené. No neviem, či je to zdravé a verejnosti prospešné. Predstavte si, keby celé Slovensko patrilo dvom, alebo trom agrárnym trans-hyper-spoločnostiam. Veď, akože smerujeme k tomu, ale skúsme si to predstaviť. Isteže by taký stav nepriniesol nič dobré. Len viac škody ako osohu. A predstavme si, že by sa nám títo agrárnici vyhrážali, že nezasejú a my ostatní budeme hladovať. Teda nebudeme lebo si dovezieme. Tak ako teraz. Ale aj tak. ...A vlastne iné chcem povedať: Také príbehy firiem ako PanAm, Xerox, Coca Cola, AT&T atď. vravia za všetko. Všetky tieto monopoly vznikli prirodzene, no pre dobro väčšiny museli byť rozdelené. Štátom. Následne ceny ich produktov padli aj o polovicu.  A na toto pamätajme, že monopolizácia je nebezpečný proces. A v poľnohospodárstve ju treba zastaviť už v zárodku. Poraďte v diskusii, ako toto našim zákonodarcom vysvetliť a hlavne, ako sa poučiť z minulosti...  A či peniaze, určené na rozvoj vidieka, ale končiace vo veľkých monokultúrnych podnikoch, náhodou nelikvidujú vidiek? 

 

  za veľmi zaujímavý fakt o poľnohospodárstve považujem štúdiu: Swinnen, J., Van Herck, K. and L. Vranken, 2016, “The diversity ofland markets and regulations in Europe, and (some of) Its causes”, The Journal of Development Studies, 52 (2), 186-205
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Šitie bez umŕtvenia či facka. Pôrody sprevádza aj násilie, tvrdia aktivistky

Prednostovia pôrodnickych kliník násilie na rodičkách odmietajú.


Už ste čítali?